BLACK FRIDAY JE TU! Zľavy až do -70 % Zobraziť ponuku

Čo Vám prvé napadne, keď počujete slovné spojenie “bojové umenia,,? Niekomu filmy s Bruceom Lee, niekomu bojovníci v bielych úboroch zápasiaci na žinenkách. Pre ľudí s osobnou skúsenosťou možno ten mystický zápal lovca-bojovníka, ktorý je schovaný niekde hlboko v každom z nás. Bojové umenia sú tu od samotného počiatku ľudstva. Sú súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorili históriu a zároveň nám dali vedomosti o ľudskom tele, ktoré v medicíne využívame doteraz. Pozrime sa teda na najznámejšie bojové umenia sveta zblízka.
„Kto pochopil dosah násilia, nebude kráčať cestou moci.“ Sun-Tzu
Karate je asi najznámejším bojovým umením zo všetkých. Z Japonska sa dostal do sveta až po druhej svetovej vojne. Karate znamená v preklade prázdna ruka alebo cesta prázdnej ruky (kara-te). V boji sa používajú údery, kopy a útoky na citlivé body na ľudskom tele. Záber techník a ich výsledného použitie vždy závisí od konkrétneho štýlu Karate.

credit: Pixabay.com
Rozširovanie a výučba bola iná ako dnes. Techniky boli často utajované a klany či rodiny si ich medzi sebou dobrovoľne nevymieňali. Študenti, ktorí sa mohli učiť, boli vyberaní priamo senseiom (učiteľom, zakladateľom daného štýlu). Toto platilo pre ktorékoľvek bojové umenie naprieč svetom. Príslušníci iných národov a klanov sa s nimi stretli až priamo v boji.
Mohlo by sa zdať, že Karate je pôvodne Japonské. Nieje to však také jednoduché a môže za to jeden krásny ostrov vo Východočínskom mori, patriaci pár storočí pod správu Japonska - Okinawa. Okinawa leží na pomedzí Japonska a Číny a je zmesou kultúr oboch krajín. Tvorila tranzitné miesto pri plavbe z Číny. Vďaka tomu sa na ostrov dostal vplyv mníchov z kláštora Shaolin s ich formou boja či čínskych veteránov pracujúcich ako posádka lodí.

Okinawa/credit pixabay.com
Japonské cisárstvo si pričlenilo Okinawu vojensky. Miestny mali zakázané vlastniť zbrane a cvičiť boj zblízka. Prešlo to do takého extrému, že na každú osadu bol len 1 mäsiarsky nôž, ktorý strážili japonský vojaci. To bol jeden z hlavných impulzov vzniku Karate a niekoľkých ďalších štýlov, napríklad Kobudo. Kobudo využíva zbrane, ktoré boli pôvodne náradím. Tonfa či nunčak boli prvotne poľnohospodárskym náradím na mlátenie ryžovej slamy.

credit: freepik.com
Otcom moderného Karate je Gichin Funakoshi (nar.1868), ktorý pochádzal z Okinawy. V roku 1922 sa presťahoval do Tokia, kde začal učiť karate na školách. Vytvoril štandardizáciu pre katu (formu) i kumite (zápas). Za svoj život významne prispel k rozšíreniu karate do zvyšku sveta. Niektoré jeho pravidlá sa používajú v súťažnom karate doteraz. Karate zahŕňa okrem fyzického cvičenia i duchovnú a filozofickú stránku života. Základnými kameňmi karate sú sebadisciplína, sebarozvoj, rešpekt a trpezlivosť.
credit: vecteezy.com
Shorin-ryu
Radí sa medzi najstaršie a najpôvodnejšie štýly Karate. Bol ovplyvnení čínskymi technikami.
Goju-ryu
Goju kombinuje tvrdé (go) a mäkké (ju) techniky. Je špecifický hlbokým postojom a silnými údermi.
Shotokan
Je to jeden z najrozšírenejších štýlov Karate na svete. Podobne ako Goju ho charakterizuje hlboký postoj, priamočiare údery v kombinácii s veľkou silou a výbušnosťou.
Kyokushin
Kyokushin patrí medzi môj najobľúbenejší štýl Karate. Je to práve pre jeho bojového ducha a praktickosť. Založil ho Masutacu Oyama (skrátene Mas Oyama), ktorý bol svojim pôvodom Kórejčan. Majster Oyama patrí medzi posledných veľkých majstrov Karate, zomrel v roku 1994. Kyokushin dáva veľký dôraz na dýchanie, spevnenie celého tela a využitia hybnej sily na zvýšenie sily úderu. Právom sa radí medzi najdrsnejšie štýly sveta. Kyokushin je všeobecne známy svojou plnokontaktnosťou a tvrdosťou pri kumite zápasoch.

credit: pixabay.com
Shito-ryu
Shito je kombináciou rôznych štýlov a je známe práve pre svoj široký rozsah techník.
Wado-ryu
Wado-ryu kladie dôraz na obranné techniky a prirodzený pohyb. Vyniká flexibilnosťou a pre prirodzenejšie prevedenie techník i účinnosťou.

credit: Unsplash.com
Karate v súčasnosti nie je len bojovým umením, má aj svoju športovú formu. Je to prirodzený proces pri mnohých bojových umeniach, keďže doba stredovekých vojen skončila a športový zápas je jediným spôsobom, ako si svoje zručnosti otestovať v praxi, samozrejme už civilizovanejším spôsobom. S Karate začínajú už malé deti, pre ktoré sa konajú i súťaže. Športové Karate má 2 hlavné formy. Kata a kumite. Kata je súbor techník, kde sa hodnotí ich prevedenie. Ide o určitú formu simulácie bez protivníka. Kumite je kontaktný boj s protivníkom.

credit. pixabay.com
Základ tvorí biele kimono. Kimono je tvorené kabátom, nohavicami na šnúrku a opaskom (obi). Farba opasku označuje konkrétny technický stupeň. Kimono je odkaz na časy samurajov. Išlo pôvodne o pohrebný rubáš, ktorý sa nosil pod brnením na znak toho, že sú bojovníci ochotný bojovať až do konca a sú stotožnený so smrťou. Základ súťažnej výbavy tvorí chránič zubov, helma, rukavice na karate, suspenzor, holenné chrániče a chrániče priehlavkov, tzv. papučky. Pri deťoch a doraste sa zvykne používať i hrudný chránič. Celý zápas prebieha na tatamách. Tatami sú druh žinenky. V modernej dobe má formu penového puzzle, kedysi bola vyrobená z ryžovej slamy.

credit: pexels.com
Ako je karate skôr o tvrdých kopoch a úderoch, Džudo je viac o mäkkých technikách akými sú hody, páky či škrtenie. Veľký dôraz sa kladie na techniky bokov (koshi waza), obratnosť a výbušnost celého tela. Jeho tvorcom je Džigoro Kano (nar. 1882). Majster Kano pri vzniku Džuda vychádzal z viacerých zápasníckych štýlov, napríklad Džu Džutsu. Džudo znamená vo voľnom preklade ,, jemná cesta,,. Podobne, ako pri iných bojových umeniach je jeho súčasťou harmonický súlad tela a mysle. Nezdokonaluje teda len fyzickú kondíciu ale i ducha bojovníka a jeho etický prístup.

credit: vecteezy.com
Džigoró Kanó o Džude povedal :
"Džudo je prostriedkom čo najefektívnejšieho použitia fyzickej a duševnej sily. Toto cvičenie znamená neustále zlepšovanie sa po psychickej a fyzickej stránke prostredníctvom sebaobranných techník. Prvotným predmetom Džuda je teda sebazdokonaľovanie sa, učenie sa byť užitočným pre okolitý svet.,,

credit: freepik.com
Základné pojmy v Džude (tzv. Waza)
Ippon: Najvyššie hodnotenie bodov. Dostáva sa za čisté prevedenie techniky, napríklad hodu.
Randori: Tréningové zápasy, ktoré sú základom Džuda. Ide o praktický nácvik techník s oponentom. Zápasníci si precvičia techniky v reálnejšej situácii.
Ne-waza: Techniky na zemi, ktoré sa používajú po hode alebo v prípade, že súperi skončia na zemi.
Tachi-waza: Techniky v postoji, ktoré sa používajú na hádzanie súpera. Ich súčasťou sú hody, podmety či strhnutia.
Jednou z výhod Džuda je vyrovnanie nepomeru medzi protivníkmi. Džudo v plnom rozsahu využíva fyziku a biomechaniku ľudského tela. Vďaka tomu môže i menší zápasník zdolať väčšieho a ťažšieho súpera.

credit: pexels.com
Základný úbor je džudogi (judogi). Podobá sa kimonu z Karate. Rozdiel je v kabáte, ktorý má vyššiu gramáž. Kabát musí zniesť silné trhnutia. Klanie sa koná na tatami s farebne odlíšenými časťami. Technické stupne sa delia na žiacke (kjú) a majstrovské (dan). Označujú sa farbou na opasku (obi).

credit: freepik.com
Džudo patrí medzi malú skupinu bojových umení /športov, ktoré sú zastúpené aj na olympijských hrách. Súčasťou hier sú od roku 1964. Športové Džudo prešlo určitou úpravou ale i tak si zachovalo základné aspekty z bojového umenia. Upravili sa niektoré pravidlá a prepracovali sa váhové kategórie. Jeho účasť na olympiáde je jeden z hlavných dôvodov jeho populárnosti po celom svete. A svoje miesto tam má právom. Učí disciplíne, sebakontrole, športovému správaniu a bojovníckej cti.

Olympíjsky oheň/credit: pixabay
Džú džucu (Jú Jutsu) zľudovelo nesprávnym prekladom a výslovnosťou pod názvom Džiu džicu (Jiu Jitsu). Má svoju špecifickú odnož z Brazílie, i keď je pôvodom z Japonska, Brazílske Džú džucu (BJJ). Pre ľahší prehľad ich budem označovať skratkami JJ pre japonskú formu a BJJ pre brazílsku. JJ sa podobne ako Džudo voľne prekladá ako,, umenie jemnej cesty,,.

credit: freepik.com
JJ patrí medzi najstaršie bojové umenia. Prvé zmienky z japonskej mytológie sú staré skoro 2000 rokov. Začiatky moderného JJ môžeme datovať od 8.-16. storočia. Základné techniky tvoria páky, hody, podmety, škrtenia, základné údery a kopy a využíva i prvky boja so zbraňou ako nôž či palica, hlavne pri odzbrojení protivníka. JJ bola totiž posledná zbraň ktorú samuraji využili, ak prišli v boji o klasické zbrane, napr. katanu. Treba chápať kontext doby jeho vzniku a vývoj. Stredoveké Japonsko bolo totiž neustále zmietané občianskymi vojnami, kde bojovali šogunovia (šľachta) nielen medzi sebou ale i so samým cisárom. JJ priamo či nepriamo ovplyvnilo i iné bojové umenia alebo prebralo niektoré ich aspekty. Obdobný princíp biomechaniky využíva napríklad Aikido a Džudo vzniklo prevažne z techník JJ. Ovplyvnilo však i štýly akými sú Kenpo či Karate.

credit: pixabay.com
Hneď na začiatku 20. storočia sa jeden človek rozhodol pretvoriť JJ na novú formu. Dôraz bol kladený hlavne na techniky, kde slabší a menší bojovník zdolá väčšieho a silnejšieho. Zmizli z výuky kopy s údermi a boj sa sústredil prevažne na zem. V tú chvíľu sa zrodilo BJJ a jedno meno zároveň vošlo do legiend medzi veľkých majstrov. To meno je Carlos Gracie.

credit: pixabay.com
Carlos založil svoju školu v Rio de Janeiro, ktoré je považované za rodisko BJJ. Z tejto školy vznikol rodinný odkaz, keďže BJJ a mená rodiny Gracie ostali neustále spojené s jeho rozvojom. Jeho mladší brat Hélio, zapracoval viac techník pre boj proti väčším a agresívnejším oponentom. Jeho doménou bol hlavne grappling - boj na zemi. Nesmieme opomenúť jedného z prvých veľkých šampiónov UFC, Royce Gracieho či Ricksona Gracieho, ktorý je svojím rekordom v počte vyhratých súbojov považovaný za jedného z najlepších zápasníkov Džucu v modernej histórii. Práve výnimočné výkony Ricksona a Ryoca stáli za obrovským celosvetovým rozmachom BJJ.

credit: pixabay.com
Základný úbor v JJ/BJJ je podobný ako v Džude. Tvorí ho hrubší kabát s tenšími nohavicami (judogi alebo skrátene gi). Technické stupne sa odlišujú farbami opasku (obi). Zápasí sa na žinenke (tatami).
V súťažnej forme sú zápasníci rozdelený na váhové kategórie. Zápasí sa v dvoch druhoch oblečenia. Jedna forma je klasický zápas v gi, druhá je označená ako no-gi. Táto forma je obľúbená hlavne v posledných rokoch v BJJ, kde dominuje zápas na zemi tzv. grappling. Pri no-gi forme majú zápasníci na sebe moderné obtiahnuté tričká zo syntetického materiálu, často v pestrých dekoračných motívoch (rash guard) a kraťasy. Rash guard je funkčné oblečenie používané i v MMA. Je priedušné, rýchloschnúce a chráni pred odreninami.

credit: freepik.com
Aikido založil Ó-Sensei Morihei Ueshiba (1883-1969) v 20.-30. rokoch minulého storočia. Tvoria ho mäkké techniky ako páky, prenos kinetickej energie pohybom tela či útoky na citlivé body. Ó-Sensei Ueshiba vytvoril Aikido na základných princípoch Džu džucu či Džuda. Aikido znamená v preklade ,,cesta k zhode,,. Rozobrať však významovo znaky Kanji v názve Aikida, by bolo na niekoľko dlhých odstavcov.

credit: freepik.com
Jeho základ tvoria techniky prevažne v stoji. Techniky sú tvorené pre efektívnu obranu pred väčším útočníkom a pre jeho maximálnu kontrolu. Vo výsledku tak útočníkovi nespôsobíte väčšie zranenia, ako by si to situácia či vaša akcia vyžadovala. Tu sa prejavuje práve duchovná stránka Aikida. Hlavný princíp je harmónia tela, mysle a duchovného nastavenia. Okrem samotných techník obsahuje veľa filozofie a spirituality.

credit: pixabay.com
Techniky sú tvorené účelovo pre viac situácii. Podobné pohyby sa používajú pri obrane proti úderu zhora, odobratí meča/palice sekajúcej zvrchu či úderom hrany ruky (shuto). Techniky obrany proti nožu či meču, vychádzajú pri prevedení útoku hlavne zo stredovekého spôsobu boja. Čepeľ musela preniknúť niekoľkými vrstvami brnenia. Útok mal preto formu jedného energického bodnutia či seku, miesto množstva rýchlo za sebou idúcich nekoordinovaných bodno-rezných zásahov, s akými sa stretávame v modernej dobe.

credit: freepik.com
Po druhej svetovej vojne sa veľa majstrov rozletelo do sveta, vrátane študentov Aikida. V 50. rokoch sa dostalo do Európy a Severnej Ameriky, kde si zakrátko získalo veľkú popularitu. Najväčší rozmach však nastal v 70. rokoch. Vznikajú nové federácie a desiatky nových škôl. Aktuálne sa Aikido vyučuje v cca 140 krajinách sveta.

credit: pixabay.com
Aikido sa podobne ako iné japonské bojové umenia učí v škole zvanej dójó (fon. dódžo) . Podlahu dódžó tvorí tatami. Základné oblečenie je biele kimono alebo inak keikogi, čierne voľné vonkajšie nohavice viazané okolo pásu (hakama) a opasok (obi). Obi sa narozdiel od iných štýlov rozdeľujú len na biele žiacke (kyu) a čierne majstrovské (dan). Výnimku tvoria snáď len deti,kde farebné odlišenie obi slúži skôr pre ich motiváciu. Aikido využíva aj zbrane pre výuku odzbrojenia. Stretneme sa s tréningovým nožom tanto (z gumy alebo dreva), tréningový meč (bokken) alebo palica o dĺžke 130 cm (jo).

credit: freepik.com
Muay Thai vznikol v juhovýchodnej Ázii niekde v oblasti súčasného Thajska, Myanmaru, Laosu a Kambodže. Muai Thai má niekoľko lokálnych názvov. V Myanmare (bývalá Barma) sa mu hovorí Lehtwei, v Myanmare Muai Boran. Muai v starej thajčine znamená zápasenie alebo boj.

credit: vecteezy.com
Prvé zmienky sú zo 7. storočia. Presné obdobie vzniku však nie je známe. Vie sa len to, že bol základnou formou boja z blízka vtedajších thajských vojakov. Bežný ľudia si všimli jeho účinnosti, takže sa zakrátko jeho techniky dostali i mimo armádu, ako forma sebaobrany. Obdobie Ayutthaya (14.-18. storočie) sa považuje za zlatú éru Muai Thai. Skúsený bojovníci Thajboxu boli stavebným kameňom vojenského rozmachu Thajska (obdobne i v období starovekého kráľovstva Angkor). V bežnej spoločnosti požívali veľkú úctu. Muai thai bol jedným zo základov vzdelania šľachty, vrátane kráľovskej rodiny. Tí boli trénovaní v školách orientovaných čisto na Muai Thai.

credit: vecteezy.com
Muay thai sa právom prezýva umenie ôsmich končatín. Využíva kombináciu úderov, kopov, pák, klinču (spôsob držania protivníka) a podmetov. V boji využíva päste, lakte, kolená, holenú kosť i priehlavok. Technikami sa v boji premiešaval s inými bojovými umenia z oblasti, napríklad Krabi-krabong. Thajský bojovníci sú známy ako Nak Muay, ,, západný,, ako Nak Muay Farang.

credit: vecteezy.com
Wai Khru je tradičný rituál pred zápasmi. Ide o prejav úcty k učiteľovi, predkom a Thajboxu ako takému. Má formu plynulých pohybov sprevádzaných tradičnou thajskou hudbou. Bojovníkovi má pomôcť v sústredení a zároveň zahreje pre zápasom telo.

credit: freepik.com
Rovnako ako iné bojové umenia, sa z Muai Thai stal i komerčný bojový šport. Vzniklo niekoľko medzinárodných federácií a s nimi i štandardizácia pravidiel. Jeho popularita posledné desaťročia narastá a veľký prínos má i jeho vplyv na iné bojové umenia či športy, hlavne MMA a sebaobranné systémy, ktoré z Muai Thai preberajú techniky a tréningové postupy.
.jpg?t=101637)
credit: freepik.com
Zápas sa koná v ringu obklopenom lanami. Zápasníci majú oblečené krátke šortky so širším strihom. Ochrannu tvoria rukavice podobné boxerským, len s rozdielnym strihom, chrániče chrupu a bandáže. Pri začiatočníkoch i helma a holenné chrániče.

credit: pixabay.com
Capoeira (fon. Kapuera) patrí medzi najnezvyčajnejšie bojové umenia. Zahŕňa nielen boj ale i kultúrny a umelecký aspekt. V boji prevažuje práca nôh a bokov, pred priamymi údermi. Narozdiel od Karate či Taekwonda bojovníci nepoužívajú statickejšie postoje ale sú v neustálom pohybe. Miesto priamych úderov prevažujú otočky a oblúkové kopy či údery doplnené akrobatickými prvkami.

credit: freepik.com
Na dôvod, prečo je Capoeira tak drasticky odlišná, sa musíme pozrieť 5 storočí do minulosti, konkrétne do začiatku obchodu s otrokmi z východného pobrežia Afriky do Brazílie. Otroci mali pod hrozbou trestu smrti zakázané cvičiť boj. Mali však v obmedzenej miere dovolené svoje kultúrne obrady. Afričania z oblastí subsaharskej Afriky a pobrežia, majú jedno špecifikum. Akúkoľvek udalosť sprevádza spev, tanec a hudba. V snahe oslobodiť sa voči otrokárom, preto zamaskovali bojové techniky do svojich obradov. To, čo sa majitelom plantáži zdalo ako tanec či obrad napodobňujúci zvieratá, boli v skutočnosti nácviky kopov a zápasenia. Chýbal často fyzický kontakt. Dalo by sa to prirovnať k tréningu kata, aké poznáme z Karate.

credit: freepik.com
V piesňach sprevádzajúcich jogos (duel dvoch zápasníkov) odovzdávali ďalej príbehy bojovníkov, život v Afrike či každodenné trápenie v reťaziach pod bičom portugalských a arabských otrokárov. V Capoeire nie je veľa úderových techník s rukami. Otroci mali často ruky spútané. Kopy a strhávacie techniky s použitím trupu boli preto často jediná možnosť ako vyradiť protivníka.

credit: pexels.com
Manuel Dos Reis Machado (1899-1974) bol brazílsky majster (mestre) Capoeiry a zakladateľ štýlu regional. Všetci capoeiristi sa oslovujú prezývkami a tak je vo svete známy ako mestre Bimba.
Mestre Bimba otvoril prvú oficiálnu školu Capoeiry. Zároveň vytvoril učebné techniky, súbor cvikov a významne sa podieľal na tom, že Capoeira odišla z dovtedajšej ilegality a nebola už chápaná len ako umenie používané gangmi a nižšou spoločenskou triedou. Všeobecne sa má za to, že má najväčší podiel na tom, že sa s Capoeiry stalo oficiálne brazílske národné kultúrne dedičstvo.

credit: pixabay.com
Capoeira má niekoľko štýlov. Samotnému duelu sa vraví jogos (hra). Rozlišujú sa tempom, zameraním či akrobaciou. Angola je pomalšia a hrá sa v nízkych výškach pri zemi. Sao bento je pre zmenu rýchle a obsahuje veľké množstvo akrobacii. Basulo sa zas orientuje na zápasenie, strhnutia a oblúkové údery. Maculele využíva palice (kedysi i mačety).

credit: freepik.com
Capoeira rozvíja obratnosť, kardio, flexibilitu, reflexi, vybušnosť i funkčnú silu. Okrem fyzickej stránky učí i sebarozvoju, práci v komunite a vzájomnému rešpektu. Netreba opomenúť i kultúrnu časť, keďže súčasťou je i hra na hudobné nástroje, spev piesní v portugalčine či učenie sa o brazílskej a africkej kultúre a histórii. Je skvelým začiatkom pre deti a často sa využíva i ako doplnok k iným športom pre rozvoj flexibility, obratnosti a odhadu vzdialenosti. V súčasnosti existujú desiatky federácii zastrešujúce milióny cvičencov po celom svete, napríklad Abadá, Oxumare či Vem Camará. Športovci si môžu svoje schopnosti overiť na rôznych kontinentálnych majstrovstvách a majstrovstvách sveta.

credit:pexels.com
Základný úbor tvoria len voľné pružné nohavice a opasok z lana (corda). U žien samozrejme i tričko alebo tielko. Cvičí sa naboso. Farba cordy odlišuje jednotlivé technické stupne a odkazuje na bežné oblečenie capoeiristov v minulosti. Pochádzali z chudobných pomerov a tak opasok tvorilo lano, s ktorým sa zväzovali balíky bavlny v prístavoch a plantážach .

credit: freepik.com
Joga (fon. žoga) sa hraje v kruhu zvanom roda, po ktorého obvode stoja ostatní cvičenci a prístojace publikum. Capoeiristi bojujúci v strede kruhu začínajú pred hudobníkmi a priebežne vždy jedného vystrieda capoeirista z okraja kruhu. Musia reagovať nielen na rýchlosť tempa, akou hudobníci hrajú ale i na okolie, aby pri akrobacii a kopoch v plnej rýchlosti netrafili okolo stojacich. Základné hudobné nástroje tvoria berimbao (má formu luku s kovovou strunou, kde ozvučnicu tvorí vydlabaná tekvica - calabaza) a vysoký bubon - atabaque. Okolo stojaci vytlieskavajú rytmus a spolu sa podieľajú aj na kolektívnom speve.
Taekwondo využíva prevažne silné kopy a údery. Dal by sa jednoducho rozdeliť na tradičné bojové umenie a súťažné Taekwondo. Jeho súčasťou sú i formy tzv. poomse alebo tul. Ide o súbor zoradených cvikov, ktoré by sa dali prirovnať ku kata z Karate. Súčasťou ukážok sú aj prerážacie techniky, kde bojovníci prerážajú časťami tela strešnú škridlu či navrstvený stavbársky ytong.

credit: freepik.com
Taekwondo patrí medzi najmladšie bojové umenia. Vzniklo v 50. rokoch minulého storočia. Vychádza však z iných starších štýlov z Číny, Japonska a starých kórejských štýlov, spoločne nazývaných Taek Kyon. V 60.-70. rokoch nastáva zjednotenie a masívna podpora kwanov ( škola pre výučbu bojových umení) i zo strany štátu.

Je právom považovaný za ,,otca Taekwonda,,. Presadil sa za zjednotenie rôznych kórejských štýlov a jeho zaradenie do armády ako jeden z hlavných prostriedkov boja bez zbraní. Patril k zakladajúcim členom doteraz najväčšej organizácie zastrešujúcej Taekwondo - ITF ( International Taekwon-Do Federation).

credit: freepik.com
Najväčšiu popularitu dostáva Taekwondo po zaradení do programu olympijských hier v Soule roku 1988. O pár rokov neskôr, v roku 2000, sa už predstavil v Sydney ako oficiálny olympijský šport.
.jpg?t=098568)
credit: freepik.com
ITF - International Taekwon-do Federation založil generál Choi Hong Hi a kladie dôraz na tradície a klasické bojové umenie
WTF - World Taekwondo Federation sa stará hlavne o súťažnú formu Taekwonda a zodpovedá za Taekwondo na olympijských hrách

credit: freepik.com
Základný úbor tvorí dobok. Dobok sa skladá z bieleho kabátu a nohavíc. Dopĺňa ho opasok, ktorého farbou sa označuje technický stupeň taekwondistu/tky. Taekwondo má silné kopy a údery. Súčasťou sparingu sú preto i ochranné pomôcky. Nesmie chýbať helma, rukavice, chránič chrupu, tenisky, chrániče holení a priehlavkov a masívny hrudný chránič. Pri zápasoch sa zasadzujú kopy, ktoré sú schopné lámať kosť. Bez tejto ochrany by športové Taekwondo nebolo možné.

credit: freepik.com
Kung Fu patrí medzi najstaršie a najpestrejšie bojové umenia. Zahŕňa nielen pestrú paletu úderov a kopov ale i strhnutia, boj na zemi či kondično-meditačnú formu. Zoznam štýlov, ktoré pod kung fu spadajú je rozmanitý a dlhý. Spomeniem napríklad Wushu, Tai chi, Shaolin, Sanda či Wing Chun. Je silno ovplyvnené taoizmom, konfucianizmom a budhizmom. Kung Fu v preklade znamená - ovládať umenie. Majstrom Kung fu sa preto z filozofického hľadiska môže stať každý, kto dokonale zvláda svoje remeslo na všetkých úrovniach.

credit: freepik.com
Vetvy tisícročného stromu
Presne určiť, kedy Kung fu začalo, snáď nie je možné. Môžeme sa však stotožniť s obdobím 2.-3. storočia pred naším letopočtom, kedy sa o čínskych bojových umeniach našli prvé zmienky. Dôvodom je i fakt, že starovekú Čínu tvorilo niekolko roztrieštených kráľovstiev, ktoré neustále bojovali medzi sebou. Každý štýl boja ovplyvňoval lokálny majster, politická a náboženská situácia či prírodné podmienky. To je i dôvod tak rozmanitej a širokej diverzity štýlov kung fu.

credit: pixabay.com
Snáď najznámejším miestom spojeným s históriou Kung fu je kláštor založený v 5. storočí budhistickými mníchmi na úpätí hory Sung - šan. Legenda vraví, že bojové umenie naučil miestnych mníchov indický mních Bódhidharma. Či už to bolo tak alebo nie, miestny mnísi používali a zušľachťovali boj zblízka celé storočia. Používali ho nielen na obranu ale i ako formu fyzického a psychologického cvičenia.

credit: pixabay.com
Šaolinský kláštor sa na storočia stal centrom, kde sa vyvíjali rôzne štýly a rozširovali sa do zvyšku Číny i okolitých krajín. Odtiaľto sa koniec koncov dostali i do Kórei a na Okinawu. Kung fu sa stalo i neoddeliteľnou súčasťou čínskej armády, kde šírilo nielen techniky boja ale i filozofickú stránku. Kláštor zažil niekoľko zlatých období i zničení. Prežil však s mníchmi a ich Kung fu dodnes, čím patrí medzi najstaršie školy bojových umení na svete.

credit: pixabay.com
Ľudí tvoriacich Kung fu ako ho poznáme dnes, je obrovské množstvo. Pozrime sa aspoň na pár mien, ktoré zanechali nezameniteľný odkaz.
Ng Mui patrí medzi legendy Kung fu a považuje sa za zakladateľku štýlu Wing chun. Podľa legendy bola jednou z piatich starších mníchov, ktorí prežili jedno zo zničení kláštoru Šaolin. Informácie o nej sú len z ústneho podania, preto nie je isté či šlo o reálnu osobu alebo legendu. Stala sa však symbolom ženskej sily a emancipácie a inšpiruje ženy začať s bojovými umeniami. Wing chun je po technickej stránke voči iným štýlom jednoduchší a využíva silu protivníka voči nemu. Používa základné princípy biomechaniky a fyziky s kombináciou krátkych úderov a kopov.
Majster Ip sa narodil v roku 1893 v meste Foshan. Bol zo zámožnej rodiny, čo mu dovolovalo sa plne venovať Kung fu. Jeho štýl bol Wing chun. Práve efektívnosť tohto štýlu vedie k tomu, že z neho pochádza kopa významných majstrov. Počas japonskej okupácie Ipova rodina upadla do chudoby. Nezabránilo mu to však v ďalšom tréningu a svoje znalosti odovzdával ďalej bežným ľuďom, aby sa mohli efektívne brániť proti okupantom. Ipova osobnosť inšpiruje doteraz, keďže išlo o dobrosrdečného, priateľského a pokojného človeka s obrovskými znalosťami Kung fu.
Bruce Lee je v kinematografii známy ako filmová hviezda. Za jeho úspechom však stojí práve láska ku Kung fu a niet divu, že patril medzi posledných žiakov majstra Ip Mana. Narodil sa v roku 1940 v San Franciscu ale vyrastal v Hong Kongu. Odmala bol obklopený bojovými umeniami. Jeho nadšenie a skúsenosti ho viedli k vytvoreniu vlastného štýlu Jeet Kune Do. Aj vďaka filmom a osobnej charizme patril medzi najväčších popularizátorov bojových umení minulého storočia. Bruce zomrel predčasne vo veku 32 rokov. Jeho odkaz však ostal hlboko zarytý do sveta bojových umení. Učil svojich žiakov trénovať telo i myseľ vo vzájomnej harmónii, myslieť mimo bežný rámec a hľadať nové cesty, byť individualista a neustále sa zdokonaľovať.

credit: pixabay.com
Kung fu patrí v súčasnosti medzi najpopulárnejšie bojové umenia. V Číne sa trénuje bežne v parkoch, kde ho praktizujú naraz ľudia všetkých vekových skupín ( napr. Tai Chi), je súčasťou výcviku v armáde a rovnako i na školách. Trénuje sa súťažne, ako modernejšia Sanda, tak i tradičnejšie štýly.

credit: pixabay.com
Vzhľadom na pestrosť štýlov v Kung Fu, využíva každý štýl iný úbor a vybavenie. V kontaktných bojových formách sa zápas koná na žinenkách. Napríklad v štýle Sanda tvorí základ chránič hlavy, chránič chrupu, rukavice, hrudný chránič a chrániče holení a priehlavkov. Bojovníci majú oblečené červené alebo modré trenky a tielko. V Tai Chi sa nosí tradičná ľahká košeľa s voľnými nohavicami a ľahké tenisky.

credit: freepik.com
Zápasenie existuje v mnohých formách. Každá časť sveta má svoju formu boja, kde sa zápasníci snažia protivníka pritlačiť o zem alebo vytlačiť z vyhradeného priestoru. V Turecku je to Yagli Gures, v Nigérii Dambe a v Číne majú Shuai Jiao. Všetky majú podobný základný princíp obsahujúci páky, hody, držania, škrtenie a kontrolu tela protivníka.

credit: pixabay.com
Prvé informácie o zápasení máme už z egyptských fresiek z náhrobkov starých 3200 rokov pred n. l.. Spomína sa aj v epose o Gilgamešovi ( Sumer, 3. stor. pred n. l.). Najviac informácií a dedičnú tradíciu západnej kultúry máme však z antického Grécka. Pankration bol základná forma boja z blízka a okrem škriabania očí a kúsania neobsahoval žiadne pevné pravidlá. Boli dovolené i kopy a údery, takže mal bližšie k súčasnému MMA (mixed martial arts), za ktorého predka sa považuje. Zanikol po tom, ako ho staroveký kresťania označili za pohanský zvyk a zakázali. Ožíva svoj návrat v skupinách nadšencov, ktorý sa ho snažia znovuzrodiť na základe aktuálnych poznatkov zo zápasenia a archeologických nálezov.

credit: pixabay.com
Grécko-rímsky štýl má určitý základ v pôvodnom Pankratione. Vznikol v Rímskej ríši po asimilácií gréckej kultúry. Pri zápase sa neútočí na nohy. Zameriava sa na silu hornej časti tela.

credit: pixabay.com
Vznikol v 20. storočí. Je výsledkom vplyvu rôznych európskych zápasníckych foriem zo stredoveku, Grécko-rímskeho štýlu a skúseností s rôznymi kultúrami Afriky a Ázie počas koloniálnych čias. Využíva i útoky na nohy. Techniky dopĺňajú rôzne akrobatickejšie prvky na dosiahnutie výhodnejšej pozície či prevahy nad protivníkom.

credit: pixabay.com
Vo forme Pankrationu bolo zápasenie súčasťou antických olympijských hier. Dochovaný je už rok 648 pred n.l.. Zápasenie bolo vtedy surové, plné krvi a zlomených kostí. Často skončili zápasy smrťou súťažiaceho. Majstri v Pankratione patrili medzi najváženejšiu časť obyvateľstva a mali určitý status vtedajších celebrít.

credit: pixabay.com
Vo forme Grécko-rímskeho zápasenia sa stalo pevnou súčasťou moderných olympijských hier od roku 1896. Z pôvodne surového bojového umenia vznikol šport s uniformnými pravidlami, asociáciami a klubmi. Aktuálne sa zápaseniu venujú už všetky vekové kategórie a má svoj vplyv i na sebaobranu či poriadkové zložky pri zadržiavaní osôb.

credit: pixabay.com
V závislosti na štýle sa pri zápasení používajú helmy, chrániče na zuby, suspenzor a zápasnícke topánky. Oblečenie tvorí singlet. Jednoliaty tesný úbor z elastického materiálu. Zápasí sa na podložke - tatamách.

credit: pixabay.com
Ako povedal jeden z najväčších šermiarov starého sveta, Miyamoto Musashi. Je lepšie byť bojovníkom v záhrade, ako záhradníkom v boji. Nech si už vyberiete ktorékoľvek bojové umenie, bez ohľadu na dôvod, dá vám viac ako očakávate. Nadobudnutá vôľa a disciplína vám dodá nielen silu ale i kontrolu nad svojim telom a mysľou. Dotlačí vás za vaše hranice a vytvorí úplne nový pohľad na svet a seba samého. Objavíte nielen nové možnosti vášho tela ale siahnete si na svoje skutočné hranice. A je snáď niečo cennejšie, ako posunúť svoje schopnosti na vyššiu úroveň a zistiť, aká sila vo vás drieme? Hlavne, ak s týmto vedomím získate aj nové znalosti a putá medzi ľuďmi, ktoré pochopia len tí, ktorí si prechádzajú rovnakými výzvami spolu s vami.
Ak si nebudete vedieť radi s vybavením, nelámte hlavu. Vybehnite na Katsudo.sk . Nájdete tam všetko, čo pre svoj výcvik a vášen potrebujete.
Pridať komentár:
Pridať reakciu na komentár: